A potom sa čas rozhodol za mňa...

Ing. Július Buchta 09.02.2017 13:15

Každý deň stretávam tie isté tváre, až nadobúdam pocit, že sú to moji starí známi. Že môžem jednoducho prísť a opýtať sa, ako sa im darí v práci. Všetko sa to zdá také jednoduché. Je tu toľko podnetov!

Silné popoludňajšie slnko ma páli do očí, mám pocit, že o chvíľu oslepnem. Ak sa tak už nestalo. Po ceste prechádzajú desiatky áut, každé vrčí ako rozzúrený pes, spolu však tvoria upokojujúcu symfóniu rušného mesta. Jasnomodrá obloha ma tlačí k zemi, nedokážem viac vzlietnuť. So závisťou pozorujem vtáky. Voľne mávajú krídlami, hrubo sa mi smejú do tváre.

Plno hlasov. Ľudia sa ponáhľajú z práce, deti a študenti zo školy, niektorí sa len tak rozprávajú. Samé útržky.

„On ma má veľmi rád. Ani minule nechcel ísť domov.“ O kom asi hovorí? Možno o nejakom priateľovi? „A je aj inteligentný. Učiteľky v škole tak hovoria.“ Priateľ to asi nebude. Možno dieťa z rodiny? Syn? Vnuk? „Keď bol cez víkend u nás a syn poňho prišiel, tak mu povedal, že nechce ísť preč, lebo pri babke je útulne.“ Takže vnuk. Kto je vlastne tá žena? Neviem, nepoznám ju a ani ona mňa. A predsa o nej viem veci, ktoré by som nemal. Veci, ktoré sú súkromné, a také by mali aj zostať.

Mám chuť obrátiť sa, povedať jej, že to nie je jej syn, ale vnuk a má byť s rodičmi. Počúvala by ma? Neviem. Asi nie.

Nikto ma nepočúva. Prečo by žena na ulici mala byť iná?

Nadychujem sa k slovám, no žena mizne v otvorených dverách autobusu. Spokojne si kupuje lístok a sadá na sedadlo spolu s kamarátkou, s ktorou asi ďalej rozoberajú jej vnuka. Koniec koncov, asi je to tak  lepšie.

Prejde okolo mňa ešte niekoľko ľudí, kým sa odhodlám ku kroku. Stúpam po troch schodoch, s lístkom v ruke prechádzam okolo znudeného šoféra a kráčam dozadu. Zo všetkých síl sa snažím nedívať na nikoho, pohľad mám pevne zapichnutý do podlahy. Aj tak však mám pocit, že každý jeden cestujúci sa pozerá len a len na mňa, odsudzuje ma a znechutene a nesúhlasne kýva hlavou zo strany na stranu.

S úľavou vydýchnem, keď zbadám prázdne miesto hneď pri zadných dverách. Unavene sa zosuniem na sedačku s tmavomodrým poťahom. Neposúvam sa k oknu, chcem sedieť sám. Pohodlne sa opriem a hlavu otočím k oknu. Autobus ešte chvíľu stojí na mieste, potom sa so sykotom zatvoria dvere a pomaly vychádzame zo zastávky.

Cesta nie je dlhá. No pri tom množstve ľudí sa mi točí hlava a mám neodbytný pocit, že musím ujsť. Jediné, čo mi behá po rozume, je slovo ÚTEK. Moja duša na mňa kričí, nedokážem ju umlčať. Našťastie prichádza vyslobodenie vo forme mojej zastávky. Skôr, než autobus zastaví, stojím na schodoch. Zbehnem dolu a zhlboka sa nadýchnem vzduchu.

Otočím sa a kráčam po chodníku smerom domov. Pozerám sa rovno pred seba a konečne na nič nemyslím. Sústredím sa len na kladenie nôh na zem. Slnko mám za chrbtom, vyčítavým pohľadom mi páli do čiernej mikiny dieru, čaká, kým sa otočím, takú radosť mu však nespravím.

Na pomoc mu prichádza prudký vietor, svojou silou mi ženie slzy do očí. Odolávam mu. Ako dlho to ešte vydržím?

Najprv ľavá, potom pravá. Ľavá, pravá. Stále dookola. Z domov, okolo ktorých idem, zostala len nejasná šedá šmuha, občas ju pretínajú zelené a biele rozdriapané jazvy. Po dlhých metroch asfaltovej cesty, dvoch odbočkách vľavo a jednej vpravo sa predo mnou objaví náš dom.

Svetlohnedá omietka na mnohých miestach opadáva, strecha by potrebovala niekoľko opráv, okná namaľovať. Keď sa pozriem na tie nové domy stojace okolo, ten náš mi pripadá ako starý zhrbený pán na diskotéke plnej povrchných -násťročných.

Rýchlo otočím hlavou vľavo, vpravo a prebehnem cez cestu. Z vrecka vytiahnem kľúče, odomknem bránu a cez dvor rýchlo kráčam ku vchodovým dverám. Skoro bez dychu potlačím do tmavého dreva a vrútim sa dnu. Topánky len skopnem z nôh a chystám sa do izby.

V kuchyni ma zastaví mama. „Ahoj. Už si doma? Ako si sa dnes mal?“

„Ahoj, mami. Celkom dobre. Idem teraz do izby, dobre?“

„Samozrejme,“ usmeje sa na mňa a pokračuje v tom, čo robila doteraz.

Už chcem vykročiť ku schodom, ale zarazím sa. Podídem k nej a zľahka ju objímem. Toto mám na nej rád. Nepýta sa, čo bolo v škole, ale ako som sa mal ja. Nie aké mám známky, ale ako som sa cítil.

Pomaly vyjdem po schodoch a vstúpim do mojej izby. Očami prebehnem po drevených skriniach, neupratanom stole a rozhádzanej posteli. Taška mi skĺzne z pleca a dopadne k mojim nohám. Nechám ju tam.

Zrazu ma opustila všetka energia. Ako bez duše si ľahnem do postele, zavriem oči a s úľavou vydýchnem. Vonkajší svet sa ma netýka. Som tu len ja. Všetky zvuky utíchli, v miestnosti sa ozýva len môj roztrasený dych.

Znenazdajky sa mi pre očami objavila situácia spred niekoľkých týždňov. Vrátil som sa zo školy a mamu som našiel v obývačke. Sedela na pohovke a neprítomne sa dívala pred seba. Vyzerala, akoby jej niekto vzal dušu, vlastne nie. Vyzerala, akoby jej niekto vzal dušu, ale navyše sa z toho aj nesmierne tešil.

Podišiel som k nej a vzal ju do náručia. Silno ma objala a hlavu zaborila do môjho pleca. Jasne si pamätám, čo mi behalo hlavou. Sám seba som sa pýtal, kedy sa to zlomilo? Kedy sme sa dostali do tohto bodu? Že ja utešujem ju?

Som dosť silný, aby som jej mohol byť takou oporou, akou bola ona vždy mne? Doteraz to neviem. Občas si myslím, že áno. Ale potom sú tu chvíle, keď všetko, na čo sa zmôžem, je ležať v izbe a triasť sa pred neznámou budúcnosťou. Tak ako aj teraz.

Každý má svojich démonov a ten môj- a najväčší - je budúcnosť. Každý deň sa mi škerí do tváre a neustále ma provokuje. Neviem, ako dlho to ešte vydržím. A či vôbec.

Prudko otvorím oči a posadím sa. Končím. Končím so všetkým.

Vstávam z postele a idem k dverám. Prešmyknem sa okolo mamy, obúvam sa a vychádzam z domu. Popoludňajšie slnko mi udrie do očí a na malú chvíľu som slepý ako novorodenec. Už sa mu nemôžem vyhnúť. Musím čeliť jeho svetlu a sile. Rezkým krokom kráčam dole ulicou, zmysly mám napnuté na maximum, vnímam každú sekundu. Som presýtený vnemami, hlavou sa mi ozýva slabé bzučanie. Zbláznil som sa?

Odbočím na ďalšiu ulicu. Tu sú domy staršie a psy zúrivejšie. Hlboko v ušiach mi dunia ich výkriky. Dravo štekajú, naprázdno cvakajú tesákmi. Uvoľnene sa usmejem. Ani dnes to nebudem ja. Nebudem ich obeť. Pomaly mi však úsmev mizne, znova sa sústreďujem a nadobúdam stratenú rovnováhu.

Odbočím na poslednú cestu, pritom si pomaly rozopínam zips na mikine. Už to vidím. Môj cieľ. Niekoľko metrov predo mnou pretínajú cestu koľajnice. A za nimi ako lesná víla z jazera sa vynára moja hora prekypujúca letnou zeleňou.

Slnko sa blíži k svojmu domovu, obloha pomaly šedne, vzduch sa ochladzuje a ja cítim, že príroda je tu so mnou a teraz na ničom inom nezáleží.

Skontrolujem si čas na hodinkách. 20:04. O niekoľko sekúnd tadiaľto pôjde večerný vlak. Nezastane. Nikto tu nikdy nenastupuje ani nevystupuje. Viem to, bol som tu už nespočetne veľa ráz.

Rukávy mikiny sťahujem dole, až mi cez zápästia spadnú na zem. Podídem ešte pár krokov a zastanem. Nádych. Výdych.

Už vidím vlak.

Rovnomernou rýchlosťou prichádza priamo ku mne. Ešte chvíľku a je pri značke.

Nohy dávam do pohybu, rozbieham sa, priamo ku kovovému priateľovi. Sme si čoraz bližšie, moment, kedy sa stretneme, sa neodvratne blíži. Takto je to správne. Už som menej ako meter od koľajníc. Krčím nohy v kolenách a čo najsilnejšie sa odrážam od teplého asfaltu.

Skáčem tesne popred rušeň. Nedívam sa na žiadnu stranu. Zrak upieram dopredu, nič však nevidím. V tej krátkej chvíli vo vzduchu som skutočne slobodný. V žilách mi prúdi horúci adrenalín, celého ma spaľuje. Teraz nie som človek. Nevidím, nepočujem, necítim. Som len energia.

V ďalšej chvíli narazím nohami na asfalt na druhej strane koľajníc. Vracajú sa mi zmysly.

Za sebou počujem pravidelný šuchot idúceho vlaku. Pred sebou mám moju horu, potmehúdsky sa na mňa usmieva. Usmejem sa späť.

Otočím sa tvárou k vlaku. Ani sa neobzrie, tvrdohlavo pokračuje vo svojej vopred určenej ceste.

Roztrasene vydýchnem, adrenalín pomaly odznieva. Krokom prejdem cez koľajnice, oblečiem si mikinu a so spokojným úsmevom kráčam domov.

 

                                                                                                     Slávka Vrbjarová

                                                                                                         PSLG Revúca

Komentáre k článku

Pre pridanie príspevku sa musíte prihlásiť