Arrival, alebo - keď chcete - recenzia jednou vetou...

Ing. Július Buchta 13.02.2017 21:54

Ja som si na tento večer zvolila rande. S vlastnou mamou. Do kina.  Na sci-fi film, o ktorom viem asi toľko ako o prvej svetovej vojne. Úprimne, kto ovláda, čo sa v nej stalo ? Málokto...Ľudí väčšinou zaujíma len tá druhá. Ale to nie je téma môjho zamyslenia ?  Vráťme sa radšej k tomu, o čom som hovorila na začiatku.
,,Ale ja tam fakt chcem ísť,“ táto veta bola za tento večer použitá asi päť ráz. Moja mama naozaj nevie pochopiť, že ja tam vážne bez problémov pôjdem. Popravde, sci-fi mám celkom rada a moju mamu ešte viac. Tak prečo by sme tam spolu nemohli ísť ?
Po nekonečnom presviedčaní sme konečne obe usúdili, že ak ten film chceme vidieť, musíme do toho kina aj ísť. Tak sme sa teda spoločne ruka v ruke, alebo skôr ruky vo vreckách, lebo bola hrozná kosa, vybrali do mestského kultúrneho strediska.
Hneď pri dverách nás privítala pani, ktorá na nás len hľadela a bez pozdravu alebo akéhokoľvek iného prejavu života nás pustila dnu. To by bolo ešte v poriadku, lebo tá pani je taká stále, ale oveľa viac ma zarazil počet ľudí čakajúcich, kým ich pustia do kinosály.
Nikto.
Jediný, kto tam  narúšal ticho vytvorené paňou pri dverách, bola usmievavá slečna za okienkom, kde sa predávajú lístky, ktorá sa rozprávala s inou neznámou ženou.
S mamou sme na seba len hádzali prekvapené pohľady. Chvíľu sme teda ešte počkali a keďže nikto stále neprichádzal, šli sme si kúpiť lístky. Keď nám slečna za okienkom podávala lístky, mama sa jej nenápadne opýtala, koľko ľudí tu musí minimálne byť, aby premietali. Slečna sa len usmiala a odpovedala, že už premietali aj pre jedného človeka. To ma prekvapilo ešte viac. Ale toto bolo skôr také milé prekvapenie. Bolo od nich pekné, že film premietajú aj pre malý počet ľudí, hoci im to nepokryje náklady za elektrinu. A usmievavá slečna za okienkom dávala našej návšteve kina príjemnú atmosféru, akoby bola sála zrazu plná do posledného miesta.
V nemom úžase sme vošli do kinosály a sadli sme si na miesta, ktoré sme si vybrali pri kupovaní lístkov. Mohli sme si síce sadnúť kamkoľvek, ale to by už nemalo ten správny efekt.
Tesne pred začiatkom filmu (alebo tesne po začatí, kto si to má pamätať pri toľkých ľuďoch ?) sa ku nám pridal  jeden pán, ktorý si sadol úplne dozadu, vyložil si nohy na sedačky pred sebou a pripadal mi, že sem nepatrí a len tu zablúdil, keď išiel okolo. Mama ho po ceste domov nazvala filmovým fanatikom. Celý film sme sledovali bez jediného slova. Úprimne, niečo také úžasné som nezažila dlho. A nemyslím tým len ten film, ale aj to, že sme mali celé kino doslova pre seba! Cítila som sa tak nejako výnimočne.
V globále to nebolo nič svetoborné. Nikto nevyhral lotériu, ani sa nestal prezidentom, ale bol to super pocit. Počas premietania som si uvedomila dve veci :
1. Film Arrival je bombový a odporúčam ho každému milovníkovi sci-fi !
2. Človeka môžu potešiť aj maličkosti vytvorené rozumným a dobrosrdečným prístupom iných ľudí, ktorých nemusíte ani dobre poznať. Ďakujeme teda zamestnancom MsKS za ochotu a milý úsmev.

 

   L.Švihlová

  PSLG Revúca

Komentáre k článku

Pre pridanie príspevku sa musíte prihlásiť